All languages
Джерело
Guest book
|
Всі мови All languages |
Українська бібліотека Джерело |
Гостьова книга Guest book |
«Каменярі» Івана Франка
|
|
Dnes som mal svláštny sen. Pred zrakom sa mi tiahla pustá a divá pláň s výzorom príboja a mňa tam k úpätiu týčiaceho sa brala železnou reťazou nová moc prikovala a vedľa tisíce podobných ako ja. Obličaj každého dni strašných útrap zryli, v oku má plamienok, čo lásku znamená, a ruky reťaze jak hady obkrútili a plecia každého sa zohli od presily gniavenej ťažoby hrozného bremena. Každý má kladivo, čo stačí pre siláka. Hlas mocný ako hrom k nám hrmí z výšavy: «Lámte to skalisko! A nech vás nenaľaká smäd a hlad, horúčosť, strpte chlad severáka- tú skalu roztrieštiť ste povolaní vy!» A vtedy tisíc rúk sa zdvihlo, zaklonilo a naše kladivá zduneli o bralo, tisíce úlomkov sa do tisíc strán vrylo a tisíc našich rúk tam so zúfalou silou úporne o čelo z kameňa búchalo. Bol to rev riavy, huk, čo z bojiska sa valí, kladivá s rachotom padali na steny; a tak piaď za piaďou sme miesto získavali a hoci premnohých aj zmrzačili skaly, išli sme stále vpred, tým nepremožení. Všetci sme vedeli, že sa nám nedostane od ľudí uznaní, pôct za krvavý znoj, že sa tá cesta im až vtedy dobrou stane, keď prebijeme ju, dlaňami urovnáme, keď kosti všetkých nás v nej budú tvoriť sloj. Ale my po sláve sme ani nebažili — veď nie sme hérosi, čo uchvacujú svet. Sme iba otroci, hoc tak sme naschvál žili, otroci slobody, v nepriazni v tejto chvíli, sme iba lámači na skalnej ceste vpred. Všetci sme verili, že sami v strašnej zlosti roztrieštime ten múr skaliska z granitu, že svoju vlastnú krv a svoje vlastné kosti zmeníme na cestu, po ktorej v budúcnosti vykročí nový svet k šťastnému pocitu. Vedeli sme, že tam sú kdesi siluety — kraj, čo sme nechali pre prácu, putá, cieľ, že plačú za nami matere, ženy, deti, a nepriateľ i ten čo sme mu boli svätí, zatracuje náš čin aj nový úmysel. Všetci sme vedeli — srdce nás rozbolelo, pukalo od cnenia a zadúšal ho žíaľ; no slzy ani bôľ, čo sužoval nám telo, ba ani prekliatia nezmietli, čo v nás vrelo, kladivo z ťažkých rúk z nás nikto nepúšťal. Tak, v rukách kladivá, ideme, v celok skutí posvätnou myšlienkou a v prsiach jeden dych. Nech nás svet preklína a nech sme zabudnutí! Lámeme skalisko, nech sa ním pravda rúti, po našich kostiach raz príde jas pre všetkých. |
Переклад словацькою мовою Я. Замбора. Вперше надруковано у виданні: Franko I.. Prečo sa nikdy neusmeješ. Bratislava, 1979, с. 13—15.
Подається за першодруком.
Замбор Ян (народився 1947 р.) — словацький поет і перекладач, один з перекладачів поезії І. Я. Франка словацькою мовою.
Якщо ви помітили помилки, або маєте зауваження пишіть на адресу
ukrlib@narod.ru,
або залиште повідомлення у
гостьовій книзі
(c) Видавництво «Наукова думка», упорядкування, примітки
