All languages
Джерело
Guest book
|
Всі мови All languages |
Українська бібліотека Джерело |
Гостьова книга Guest book |
«Каменярі» Івана Франка
|
|
Čudesný sen som mal — že stojím v šírej pláni, ktorá je divoká a pustá nesmierne, železnou reťazou som pevne pŕikovaný k masívu zo žuly a z každej mojej strany tisíce takých, čo sa podobajú mne. Celo nam každémy už rozbrázdili muky a v oku každého plá laska plamenno a hady-refaze nám opantali ruky a všetky chrbáty sa zohli ako luky — dlávi ich jediné a strašné bremeno. V dlaniach nám spočíva len váha ťažkých kladív a zhora mocný hlas k nám hrní ako hrom: «Lámte to bralo! Nech vás pála neodradi! Zneste mráz, zneste smäd i hlad i driny radi lebo vam súdené je cestu prebiť v ňom!» A tisíc našich ruk sa zodvihlo v tej chvíli a bralo tisícom tých kladív zaznelo, kusy aj úlomky sa prudko roztrúsili na tisíc strán: to my sme zo zúfalej sily bili a dúsili tej skale o čelo. Ako ryk vôd, či huk, čo od bojisk sa valí, spod kladív valil sa nám hromu rovný hlas, a my, piaď za piaďou, sme priestor dobývali — Hoc nejedného z nás aj skaličili skaly, dalej sme kráčali, nič nespätilo nás. A vedel každý z nas, že nekynie nám slava, že zabudnutie len je pre nas súdené — že ľudia potom až krok po tej ceste spravia, keď prepazime ju a keď ju sprava, zľava vyrovnáme a hniť už pod ňou budeme. No sotva v niekom z nás tá slávybažnost drieme, aby sa hrdinom či bohatierom stal! Sme rabi svobody, čo dobrovoľné bremä pút vzali na seba — sme rabi len a chceme byí na postupe vpred len rozbíjačmi skál. My uverili sme, že granit skalných opach rozbiť a rozdrobiť vie naša mocná päsť, že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách, vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách bude môcť nový svet a šťastný život prejsť. A vedeli sme, že je svet tam za horami, čo zanechali sme pre prácu, putá, pot, tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy a dielo našich ruk tam preklína aj s nami zlobivý nepriateľ a s ním naš vlastný rod. Všetko sme vedeli — aj dušu zabolelo, aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ! No kliatby, žiaľ a bôí, čo stravoval nám telo, nepohli nikoho z nas zradiť svoje dielo a v rukách kladivo z nás každý udržal. A takto ideme, súc dohromady skutí posvätnou ideou — a v rukach kladiv tiaž. Hoci sme prekliati a svetom zabudnutí, my skalu lámeme, čo pravde bráni v púti šťastný dav pride sem po našich kostiach až. |
Переклад словацькою мовою Л. Фельдка, виконаний спеціально для цього видання. Друкується вперше.
Подається за автографом.
Фельдек Любомир (народився 1936 р.) — словацький поет, перекладач, літературознавець, редактор видавництва «Словацький письменник» у Братіславі. Автор понад десяти книжок, багатьох перекладів творів В. В. Маяковського, О. О. Блока, Дем'яна Бєдного, С. Я. Маршака, С. В. Михалкова, українських письменників — І. Я. Франка, Б. І. Антонича, В. М. Сосюри, Д. В. Павличка, Р. М. Лубківського та інших.
Якщо ви помітили помилки, або маєте зауваження пишіть на адресу
ukrlib@narod.ru,
або залиште повідомлення у
гостьовій книзі
(c) Видавництво «Наукова думка», упорядкування, примітки
